Jedného dňa zbalila kufre, dnes žije na Bali

Cestovanie je misia, životný štýl. Bola som ochotná podrobiť mu všetko, pretože túžba spoznávať bola silnejšia ako môj slovenský stereotyp. Keď som nasadala do lietadla smerujúceho do Indonézie, uvedomila som si, že o 18 hodín sa mi zásadne zmení život. Cesta do tohto lietadla však tiež bola dlhá a náročná.

Zberateľka zážitkov

Cestovať som začala dosť neskoro. Vytvorila som si malý osobný zvyk – narodeniny mám na začiatku septembra a od svojich 21 rokov ich vždy trávim v inej krajine.

Už počas vysokej školy som začala pracovať v tíme začínajúceho projektu ako copywriter. Zo zarobených peňazí som časť vždy odkladala do pohárika s ceduľou “Na spoznávanie sveta”. Leto bez mora neprichádzalo do úvahy a keď sa mi podarilo ušetriť pár desiatok eur, vždy som objednávala letenku na predĺžený víkend v rámci Európy.

V práci sme sa vždy vedeli dohodnúť a skĺbiť povinnosti s mojimi cestami. Nanešťastie, firmu postihli problémy a, aj keď veľmi nerada, musela som sa urýchlene pohnúť ďalej, takže som prijala prvú možnú pracovnú ponuku. Moje kreatívne svetobežnícke ja sa zrazu ocitlo v hraniciach interných smerníc a pravidiel na každý druh činnosti, a zvykalo sa na to naozaj ťažko.

Cestovanie sa stalo únikom z reality, no takéto úniky som potrebovala častejšie a častejšie. Keď sa chce, cesta sa vždy nájde aj s obmedzeným rozpočtom, a tak som sa stala lovcom lacných leteniek. Obracali sa na mňa kamaráti, hľadali a plánovali sme spolu a ja som sa nesmierne tešila, že môžem niekomu pomôcť zažiť to vzrušenie z objavovania v novej krajine.

Náhody existujú

Postupom času som si uvedomila, že odpracovať každý deň potrebný počet hodín, striedať lepšie dni s tými zlými, no už ma nebavilo žiť v stereotype a túžila som vypadnúť zo svojej komfortnej zóny, hľadala možnosti, skúšala, no nič pozitívne neprichádzalo.

O možnosti ísť do Indonézie som sa dozvedela na poslednú chvíľu, za 1 deň sa mi podarilo vybaviť všetkých X potrebných dokumentov (v Indonézii milujú byrokraciu) a odoslať ich. Nikto o tom nevedel. Jednoducho som neverila, že práve mne by sa niečo také mohlo podariť. No ono to vyšlo!

Dala som výpoveď v práci a preskočila hranice rovno na Bali. Nie to turistické Bali, ktoré každý pozná z fotiek, ale skutočné Bali. Študujem indonézsky jazyk a kultúru, zúčastňujem sa osláv a obradov v hinduistických chrámoch, bývam s miestnymi, jazdím na skútri v zbesilej premávke a nikdy som nebola šťastnejšia.

Zistila som, že veľa vecí, ktoré na Slovensku považujem za samozrejmosť mi tu nechýbajú. Teším sa na ranný small talk so susedmi, na zjednávanie, keď si na trhu kupujem moje obľúbené mango, na večeru v mojom obľúbenom warungu (miestny typ reštaurácie), kde ma majitelia poznajú po mene, teším sa na každý západ Slnka, ktorý pozorujem z pláže. Bali je iné, no napriek tomu sa mi tu podarilo nájsť to, čo som na Slovensku nenašla – vnútorný pokoj a novú pozitívnu energiu.

Opäť som sa vrátila k písaniu a nedávno som spustila svoj prvý vlastný projekt, cestovateľský blog The One Who Wanders, kde sa delím s tipmi a zážitkami nielen z Bali. Verím, že na dobré sa oplatí počkať a som nesmierne vďačná, že sa mi podarilo spojiť moju vášeň s prácou, ktorá ma baví a napĺňa.